O medvedíkovi, ktorí kradol medík
Včielky v lese mali starosti. Kým ony usilovne pracovali, medvedík im chodil na med. Včielkam sa to vôbec nepáčilo, ale čo mali robiť. Nemohli celý deň zostať v úli a strážiť medík. Museli odlietať a zbierať peľ. Premýšľali, čo robiť, ale nič im nenapadalo.
"Poďme za Dubíkom, on nám určite poradí," zhodli sa nakoniec.
Dubík sedel pod ockom dubom na lúčke a pískal si na píšťalke, keď tu k nemu prileteli včielky.
"Pekný deň, včielky," pozdravil ich.
"Komu pekný, komu nie. Tebe možno áno," odpovedali na pozdrav namosúrene včielky.
"No, no. Čo sa tvárite, akoby vám včely uleteli," pokúšal sa zavtipkovať Dubík.
"Nemáme náladu na vtipy Dubík. Prišli sme si k tebe po radu."
"Tak mi teda porozprávajte, čo vás tak nahnevalo."
A včielky sa mu posťažovali.
"Medvedík je prefíkaný. Vždy počká, kým odletíme zbierať peľ a potom sa vrhne na med," zakončili včielky svoje rozprávanie.
"No skúsim sa s ním porozprávať," upokojoval ich Dubík.
"Ďakujeme ti Dubík, teba snáď poslúchne," potešili sa včielky.
"Uvidíme..." zamrmlal si Dubík a zakýval včielkam na rozlúčku. Potom sa pobral pohľadať medvedíka.
Našiel ho vyhrievať sa na slniečku celého polepeného medom.
"Pekný deň," pozdravil sa Dubík
"Aj tebe Dubík," odfúkol si medvedík.
"Vidím, že si si pochutnával na medíku."
"Ale našiel som krčah medu tam pod stromami," zaklamal medvedík.
"Krčah medu len tak pohodený v našom lese? A kde je ten krčah?" čudoval sa Dubík.
"No niekde tu musí byť," okúňal sa medvedík..
"Náhodou za mnou dnes boli včielky, že im niekto kradne medík."
"Tak o tom ja nič neviem," začervenal sa medvedík.
"No len aby, pretože včielky mi povedali , že si to ty. Včielky na ten medík tvrdo pracujú a ty si ho len tak prídeš zobrať?!" zamračil sa Dubík, lebo nemal rád klamárov.
" Ja nie," zapieral ďalej tvrdohlavo medvedík.
"Kradneš a ešte k tomu aj klameš!" káral medvedíka Dubík."No, komu niet rady, tomu niet pomoci," a Dubík sa pobral preč.
Cestou za včielkami premýšľal, hútal, až mu niečo napadlo. Bol na medvedíka taký nahnevaný, že sa rozhodol dať mu lekciu.
"Tak ako, počúvol ťa?" zvedavo bzukotali včielky jedna cez druhú, keď k ním Dubík došiel.
"Nie, ale mám nápad," odvetil im Dubík.
Na ďalší deň včielky ako obyčajne odleteli zbierať peľ. Lenže tento krát sa skryli v lese a počkali si na zlodeja. Medvedík sa onedlho vynoril z lesa a poďho rovno k úľom, kde včielky bývali. No len čo medvedík strčil hlavu do prvého úľa, včielky sa vyrojili spoza stromov.
-BZZZZZZZ- bolo jediné, čo medvedík začul. A potom už len pik, pik ,pik.
"Áááuauaua" snažil sa medvedík utiecť pred včielkami. No včielky mu nedali pokoj.
Pikpikpik.
"Áááuauauauau." aukal medvedík a utekal čo mu dych stačil.
Pikpikpik.
Našťastie bol blízko rybník. Medvedík k nemu fučiac dobehol a skočil do studenej vody. Včielky mu ešte chvíľku bzučali nad hlavou a potom odleteli.
"Ej, ale si dopadol," pomáhal Dubík medvedíkovi z rybníka."Oplatilo sa ti kradnúť? A ešte aj klamať?!"
" Keď ja mám tááák rááád medík," celý ubolený zafňukal medvedík.
"Skús včielky odprosiť," poradil mu Dubík."Možno ti nejaký medík dajú."
"Tak ja to teda skúsim."
A tak sa spolu pobrali za včielkami.
"Prepáčte mi, včielky, ja mám veľmi rád medík a tak som si ho zobral. Už to viac neurobím." medvedík sklonil zahanbene hlavu.
"A to nevieš, že kradnúť sa nemá?" bzučali včielky, no po chvíľke sa ukľudnili.
"Počuj medvedík, ak nám občas s niečím pomôžeš, tak ti nejaký medík podarujeme. Pozri, tamten úľ je celý na krivo a už už, že nespadne. My ho nevládzeme , ale ty si taký silný. Pomohol by si nám ho narovnať?"
"Pomôžem, pomôžem," zaradoval sa medvedík "Tak už sa na mňa nehneváte?"
"No, už len tak trošku," zabzučali včielky.
Dubík sa rozlúčil s včielkami i s mackom spokojný, že sa spor urovnal a pobral sa domov. A cestou vymyslel pesničku:
C, E, Ami, G, C, E, Ami
F, C, G, C, F, C, G, C
Brum brum brum brum brum brum brum brum brum brum brum
Ja mám rád medík,
mám rád medík.
Ja mám medík veľmi rád.
Ja mám rád medík,
mám rád medík,
no s včielkami chcem byť kamarát.